Ako si Úrad vlády predstavuje spoluprácu v oblasti kybernetickej bezpečnosti

Koncepcia kybernetickej bezpečnosti „za účelom vytvorenia podmienok pre systematickú spoluprácu verejnej správy, akademickej obce, vedeckých kruhov a súkromnej sféry na zaistení kybernetickej bezpečnosti v Slovenskej republike“ v poslednej kapitole („Závery a odporúčania“) odporučila vytvoriť tzv. Formálnu platformu pre spoluprácu. Nepochybne ušľachtilá myšlienka. Vláda si pri schvaľovaní Koncepcie osvojila toto odporúčanie a následne uložila vedúcemu Úradu vlády „pripraviť a predložiť na rokovanie vlády návrh štatútu Formálnej platformy pre spoluprácu verejnej správy, akademickej obce, vedeckých kruhov a súkromnej sféry“. Na svojom včerajšom rokovaní vláda vzala na vedomie návrh Štatútu Komisie pre kybernetickú bezpečnosť, ktorá má reprezentovať zmienenú platformu pre spoluprácu. To znie dobre. Ako si však autori tohto dokumentu vlastne predstavujú „spoluprácu verejnej správy, akademickej obce, vedeckých kruhov a súkromnej sféry“ v oblasti kybernetickej bezpečnosti?

Začnime tým, že podľa tohto návrhu Štatútu „Komisia je založená na princípe vyváženosti zastúpenia zainteresovaných strán a odborných sektorov, transparentnosti a otvorenosti “ (Článok I, bod 2 Štatútu). Transparentnosť a otvorenosť, proti tomu predsa nikto nemôže namietať … Čoho sa však má týkať, resp. voči komu bude činnosť Komisie transparentná a otvorená? Akosi sa mi v Štatúte nepodarilo objaviť ustanovenia, z ktorých by vyplývalo, že o činnosti Komisie bude verejnosť systematicky informovaná (čo nevylučuje získanie informácií cez infozákon, ale to že by sa nazývalo transparentnosťou a otvorenosťou?).

Komisia pre kybernetickú bezpečnosť nemá byť len nejakým náhodným a nezaradeným zoskupením – má byť „stálym odborným poradným orgánom riaditeľa Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „úrad”) pre uplatňovanie štátnej politiky v oblasti kybernetickej bezpečnosti v Slovenskej republike“. Jej členom sa nemôže stať len tak hocikto … môže ním byť len konkrétna fyzická osoba, ktorú navrhuje štatutárny zástupca tzv. navrhovateľa. Podľa Štatútu sú navrhovateľmi ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy s pôsobnosťou na úseku kritickej infraštruktúry, justičné orgány, silové zložky štátu, podnikateľská sféra, vedecké kruhy a akademická obec (článok III, bod 1 Štatútu). Pekný zoznam, len by ma zaujímalo, koho riaditeľ Národného bezpečnostného úradu (vydáva členovi Komisie menovací dekrét) uzná za štatutárneho zástupcu navrhovateľa „akademická obec“ či „vedecké kruhy“ … Každopádne, podľa takto naformulovaného Štatútu jednotlivci, zástupcovia občianskych združení či mimovládnych organizácií a podobní nemajú šancu na získanie statusu člena Komisie.

Na druhej strane pozorné prečítanie Štatútu ukáže, že byť členom Komisie nebude bohviečo. Nemám na mysli to, že členstvo v Komisii má byť čestné – s takým princípom súhlasím. Ide skôr o to, že formálny honor spojený s členstvom v Komisii nezakryje skutočnosť, že postavenie člena Komisie je dosť vratké, keď na zánik členstva v Komisii v podstate postačí, ak sa znepáči predsedovi Komisie (viac o tom ďalej). Taktiež sa nedá prehliadnuť, že Štatút členovi Komisie ukladá rôzne povinnosti, ale priznáva nepomerne menej práv (článok V, bod 3 Štatútu). To však neplatí pre predsedu Komisie … okrem podstatného ovplyvňovania samotnej činnosti Komisie (napr. zvoláva zasadnutie Komisie a navrhuje jeho program, vymenúva členov pracovných skupín Komisie a riadi ich) jeho právomoci obsiahnu aj faktické zrušenie členstva v Komisii členovi, ktorý sa podľa predsedu „správa nedôstojne alebo poškodzuje záujmy Komisie“ (článok III, bod 6, písm. e) Štatútu). Za povšimnutie tiež stojí skutočnosť, že v čase, kedy komunikačné prostriedky bežne umožňujú kooperáciu „na diaľku“, Štatút bazíruje na osobnej účasti na rokovaní Komisie (povinnosť „osobne sa zúčastňovať na rokovaniach, prípadne ďalších pracovných stretnutiach súvisiacich s činnosťou Komisie“ (článok V, bod 3 písm. a) Štatútu)).

Suma sumárum, podľa Štatútu sa členstvo v Komisii veľmi neodlišuje od obvyklého zamestnaneckého pomeru (povinnosti „osobne sa zúčastňovať na rokovaniach, prípadne ďalších pracovných stretnutiach súvisiacich s činnosťou Komisie“, „pripravovať podklady na zasadnutia Komisie“, „plniť úlohy … uložené rozhodnutiami Komisie“, …) vrátane jeho ukončenia v dôsledku porušenia pracovnej disciplíny („členstvo v Komisii zaniká … keď sa člen Komisie 3-krát za sebou nezúčastní na rokovaní Komisie, preukázateľne nespolupracuje, správa sa nedôstojne alebo poškodzuje záujmy Komisie“ (článok III, bod 6 písm. e) Štatútu)), o čom rozhodne jeho nadriadený (predseda Komisie). Na rozdiel od zamestnaneckého pomeru však člen Komisie má minimum práv a odmenou za prácu vykonanú pre Komisiu mu bude okrem dobrého pocitu iba možnosť pochváliť sa menovacím dekrétom od riaditeľa NBÚ. Doteraz som si myslel, že mám celkom slušnú predstavivosť i zmysel pre sarkazmus a iróniu, ale priznám sa, že by ma naozaj nenapadlo takýto povýšenecký prístup k ľuďom, od ktorých očakávam pomoc,  nazvať platformou pre spoluprácu.

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *