Digitálny archív života dnešného človeka
Internet a sociálne média sú už bežnou súčasťou nášho života, nie však dostatočne dlho na to, aby boli jasné aj dôsledky dlhodobých aktivít vo virtuálnom priestore. Zoberme si napríklad skutočnosť, že v tomto priestore za sebou zanechávame „digitálnu stopu“ – informácie, ktoré sme o sebe zverejnili, ale aj záznamy o našich aktivitách, názoroch, správaní voči ostatným, atď. Na rozdiel od fyzického sveta je takáto „digitálna stopa“ jednak detailnejšia, jednak nie je ovplyvnená bežnou ľudskou vlastnosťou – zabúdaním. Zatiaľ čo vo fyzickom svete si človek – či už sám, alebo s pomocou ďalších ľudí – dokáže pripomenúť len niektoré časti svojej minulosti, jeho „digitálna stopa“ mu (ale aj iným!) dokáže až nepríjemne detailne pripomenúť, kedy a čo všetko povedal, napísal, čítal/videl, sľúbil, priznal, poprel, urobil či neurobil, ako menil či nemenil svoje názory, správanie voči druhým ľuďom, atď. a to aj mnoho rokov naspäť. Z fyzického sveta nie sme zvyknutí na existenciu takého detailného záznamu našej osobnej minulosti a preto stojí za zamyslenie, či a ako sa to na nás prejaví.
Existencia takého detailného digitálneho archívu života človeka má pre neho nesporne svoje výhody (nemali by sme však zabudnúť, že aj pre jeho neprajníkov!). S plynúcim časom sa však človek, jeho názory a vzťahy s okolím menia a pripomenutie toho, že v minulosti boli iné, nemusí byť pre neho vždy vhodné či príjemné. Nejde však len o osobné emócie – niektoré výskumy naznačujú, že človek potrebuje aj zabúdať. Napríklad, ľudia, ktorí dokážu zabudnúť informácie, ktoré nepotrebujú, sú tiež dobrí v riešení problémov, alebo naučiť sa zabudnúť niektoré zážitky je dôležité pre terapiu niektorých psychických problémov. Ďalšia autorka argumentuje, že zabúdanie je dôležité aj pre identitu človeka, jeho schopnosť vnímať svoje „ja“ . Zatiaľ však nie je jasné, ako sa vlastne existencia digitálneho archívu života človeka prejaví na človeku samotnom.
Na túto situáciu sa však dá pozrieť aj inak. Koncom 18. storočia prišiel Jeremy Bentham s konceptom budovy, ktorý umožňoval stály dohľad nad jej obyvateľmi, tzv. panoptikon. Keďže obyvatelia panoptikonu nie sú schopní rozlíšiť, či práve sú alebo nie sú sledovaní, či ich „nevhodné“ aktivity budú spozorované a následne potrestané, malo ich to nútiť k tomu, aby sami a „dobrovoľne“ upravili svoje správanie do súladu so želaním dozorcu. Prenesme sa do súčasného, resp. predpokladaného budúceho sveta – možnosť z „digitálnej stopy“ jednotlivca zrekonštruovať jeho názory, aktivity, správanie a pod. pripomína možnosť neustáleho dohľadu nad obyvateľmi panoptikonu (človek nemá úplnú kontrolu nad svojou „digitálnou stopou“). Bude myšlienka na existenciu detailného digitálneho archívu svojho života ovplyvňovať správanie človeka a obmedzovať slobodu jeho prejavu? Budú ľudia nútení neustále mať na pamäti, že „niekto sa pozerá“ (nielen teraz, ale aj kedykoľvek neskôr sa pri pozeraní dokáže „vrátiť v čase“) a prispôsobiť tomu svoje správanie?
