Keď je rozum v úzadí
Od malička patrím k ranostajom a tak moje ranné vychádzky so psami prebiehajú v prostredí, ktoré sa podstatne líši od obvyklého denného zhonu. Aj to prispieva k tomu, že na vychádzkach občas zažijeme niečo, čo sa vymyká bežnej skúsenosti – bohvie odkiaľ zatúlaný poník, ktorý sa pod stromami ukrýval pred dažďom, či spiaci muž a žena v tráve vedľa chodníka, ktorých poloha a stav oblečenia (vyzlečenia) jasne vypovedali, pri akej aktivite v onú letnú noc obidvaja zaspali… A toť nedávno som mal zas príležitosť priamo na sebe pozorovať to, čo držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu, psychológ Daniel Kahneman charakterizoval ako rýchle versus pomalé myslenie (D.Kahneman: Thinking, fast and slow. Penguin, 2011). Začalo to jednoducho – v rannom tichu zreteľne počuteľný zvuk, krátka melódia. Minimum rušivých šumov, takže by nemal byť problém identifikovať o čo ide. Moje „rýchle myslenie“ tento zvuk bezmyšlienkovite, na základe skúseností, zaškatuľkovalo – niekomu zazvonil mobil. Až potom sa dostalo na rad „pomalé myslenie“, ktoré už zapojilo rozum – veď aká je šanca, že by niekomu o piatej hodine ráno v záhrade zvonil mobil – a zvuk korektne vyhodnotilo ako prejav spevavého vtáka, ktorý tak začal svoju dennú šichtu.
Kahnemanova kniha je sama osebe veľmi zaujímavým čítaním, ale keď si to človek sám „prežije“, zvýši sa šanca na to, že začne premýšľať o dôsledkoch pre oblasť, ktorá ho zaujíma. Veď ešte pred pár rokmi by už moje „rýchle myslenie“ ten zvuk vyhodnotilo ako spev vtáka … stačila pomerne krátka doba, za ktorú nazbierané skúsenosti dokázali takto vychýliť moju schopnosť správne vyhodnotiť situáciu už „rýchlym myslením“. V tomto konkrétnom prípade síce šlo o nepodstatnú drobnosť, dôležité však je to, že ak sme pred pár rokmi dokázali rýchlo a správne vyhodnotiť nejaký podnet „intuitívne“ (teda bez významnejšieho zapojenia rozumu, „rýchlym myslením“), v súčasnosti už o správnosti intuitívneho vyhodnotenia rovnakého podnetu môžu byť pochybnosti. A to je niečo, čo by malo zaujímať napríklad aj ľudí, ktorí sa zaoberajú bezpečnosťou – veď práve oni by mali vedieť, že človek je obvykle tým najslabším miestom systému bezpečnostných opatrení.
Účinnosť mnohých bezpečnostných opatrení je založená na nevyslovenom predpoklade, že (dospelí, zodpovední) ľudia rozhodujú racionálne, do rozhodovania zapoja rozum. Kahneman upozornil na to, že zvlášť v rutinných situáciách sa ľudia rozhodujú na základe „rýchleho myslenia“, ktoré je rýchle a vo väčšine prípadov uspokojivo správne, aj keď je pri ňom rozum v úzadí. Moja nedávna zarážajúca skúsenosť s prvotným nesprávnym vyhodnotením podnetu (zvuku) indikuje, že pre rovnaký podnet sa pôvodne spoľahlivá správnosť „rýchleho myslenia“ vplyvom vonkajších okolností môže v pomerne krátkom čase zhoršiť.
Skrátka, neuškodí zamyslieť sa nad tým, ako sa zmenil za posledných pár rokov život ľudí a hlavne či tieto zmeny sa môžu prejaviť bezmyšlienkovitým konaním v situáciách, kedy nesprávny postup môže mať vážne následky na bezpečnosť či ochranu súkromia. Napríklad rozšírený, ale z bezpečnostného hľadiska katastrofálny, spôsob práce s počítačom typu „neviem o čo ide, tak kliknem (na prílohu mailu, na link, …) a uvidím“ – minimalizovať takéto bezpečnostné riziko zmenou správania používateľov nie je vôbec jednoduché. A to nemusí byť jediný príklad toho, kedy nesprávne vyhodnotenie situácie „rýchlym myslením“ predstavuje (nové) bezpečnostné riziko.
Ako ilustratívny príklad uvažujme sociálne siete a to, ako sa ich vplyv prejavuje v „bežnom“ konaní ľudí. Ešte nedávno ťažko realizovateľná, v súčasnosti však už bežná, možnosť na niečo zaujímavé okamžite reagovať vyvesením (napr. na Facebook) fotografie, videa, či hoci aj krátkeho textu, vyzerá byť tolerovateľnou zábavou … ale len do okamihu keď takýto nadšenec sociálnych sietí začne rovnako bezmyšlienkovite zverejňovať aj to, čo by nemal. Napríklad vtedy, ak jeho „rýchle myslenie“ vyhodnotí obsah krátkeho videa či obrázku niekoho alebo niečoho zaujímavého bezmyšlienkovite, t.j. sústredí sa len „hlavnú postavu“ klipu či obrázku. Pri „rýchlom myslení“ je rozum v úzadí a tak sa nebude zaťažovať úvahami nad tým, čo ešte sa v zábere vyskytuje a či to nie je niečo dôležité – trebárs citlivé údaje viditeľné na obrazovke počítača, prístupové údaje na wi-fi sieť vylepené na stene zasadačky, umiestnenie a typ zabezpečovacích zariadení, alebo hoci aj voľne pohodený zväzok kľúčov (v dnešnej dobe štandardizácie a unifikácie skoro všetkého môže za istých okolností na výrobu duplikátu kľúča stačiť aj jeho obrázok). Dá sa spoliehať na to, že takýto nadšenec sociálnych sietí vždy, keď zachytí niečo zaujímavé a s čím sa chce podeliť s ostatnými, sa pri rozhodovaní o súlade s bezpečnostnými smernicami neuspokojí s výsledkom svojho „rýchleho myslenia“ a počká si aj na výsledok svojho „pomalého myslenia“? Alebo ešte aj inak – zmenil sa náš život (napríklad informácie, ktoré nás vo veľkom objeme permanentne zavaľujú) tak, že to mohlo ovplyvniť správnosť prvotného vyhodnotenia „rýchlym myslením“, na ktorú sme sa kedysi mohli spoľahnúť?
Jozef
