Ešte nedávno sa človek na verejnosti nachádzal buď v stave zamyslenie sa, sledovania okolia či komunikácie s ľuďmi nablízku … dnes je bežným stavom civenie na obrazovku mobilu. Zaujatie mobilom však nemá za následok len rastúcu sociálnu izoláciu jednotlivca, môže tiež spôsobovať ujmu, dokonca aj druhým ľuďom. Matka, ktorá zanedbáva svoje dieťa, úmrtie pacienta v nemocnici ako dôsledok hrania videohry sestrou ktorá mala naňho dohliadať, nehody pri prechádzaní cez cestu ale aj pády a pošmyknutia. Existujú tiež viaceré štúdie, ktoré naznačujú, že nárast počtu dopravných nehôd v USA súvisí s rozšírením používania mobilov … Samostatnou témou sa dnes stáva aj to, ako sa na psychickom stave človeka prejaví neočakávaná nevyhnutnosť na neurčenú dobu sa zaobísť bez mobilu.
Je to už 10 rokov, čo som na blogu prvýkrát písal o tom, ako nové technológie menia (správanie) ľudí. Okrem rôznych „pikošiek“ šlo najmä o postrehy o strate schopnosti sústredene počúvať či o problémoch s dodržiavaním predtým obvyklej bezpečnostnej disciplíny na ministerstve obrany. Odvtedy sme sa, pochopiteľne, posunuli ďalej. To, že sa ľudia a ich správanie menia, samozrejme nie je novinka … čo je nové je rozsah a najmä rýchlosť, s akou sa niektoré dôležité zmeny šíria. Uvažujme napríklad, čo spôsobila široká dostupnosť služby kopírovania (častí) dokumentov (známe CTRL C/CTRL V) – plagiátori síce existovali aj v „dobe predpočítačovej“, ale až rozšírenie nových technológií nás dostalo do stavu, kedy kopírovanie (častí) cudzích diel sa bežne používa ako normálny spôsob produkcie dokumentov.
Správanie ľudí viditeľne zmenila aj široká dostupnosť záznamových zariadení vrátane tých, ktoré doprajeme už aj deťom. Fotografovanie všetkého čo sa naokolo vyskytne, či „selfies“ môže pôsobiť ako neškodná aktivita, množia sa však prípady, ktoré indikujú nedostatok empatie, nárast bezohľadnosti, slabnúcu účinnosť etickej samoregulácie, či celkové zosurovenie medziľudských vzťahov. Selfie študenta pred učiteľkou zvíjajúcou sa v záchvate pôrodných bolestí, selfie pred rakvou so starou mamou, selfie zasahujúceho hasiča pred horiacim domom, selfie policajta v pozadí so samovrahom, ktorého mal zachraňovať a ktorý krátko na to skočil z mosta, … Aj Prabhu Bhatara, ktorý chcel využiť prestávku na ceste autom na selfie pred poraneným medveďom bol len jedným z mnohých, ktorí na svoju posadnutosť selfies doplatili životom … jeho prípad však ilustruje aj zosurovenie medziľudských vzťahov, keď v neúspešnom boji s medveďom mu na pomoc pribehol len potulný pes, zatiaľ čo Bhatarovi spolucestujúci boli zaneprázdnení nakrúcaním celého incidentu na svoje mobily…
Spomenuté zmeny správania ľudí môžu byť vnímané ako zaujímavosť, ťažko v nich niekto nájde nejakú všeobecnejšiu hrozbu. Faktom však je, že moderné technológie spôsobujú aj také zmeny, ktoré nie sú bezprostredne viditeľné, ale vo svojich dôsledkoch sú o to vážnejšie pre ďalšie fungovanie spoločnosti. Výskumy v tomto smere sú ešte len v začiatkoch, ale už teraz sa napríklad ukazuje, že nadmerné používanie sociálnych sietí zhoršuje rozhodovanie ich používateľa (zvyšuje šancu prijímania riskantnejších rozhodnutí). To nie je všetko, existujú aj odborné štúdie upozorňujúce na vážne dopady nových technológií na vývoj detí. Napríklad, digitálni asistenti síce uľahčujú žiakom riešenie zadaných úloh, na druhej strane obmedzujú ich vývoj, konkrétne v časti nadobúdanie zručností potrebných na riešenie problémov, ako je trpezlivosť či schopnosť sústrediť sa. Dnes sa tiež už vie, že intenzívne používanie elektroniky (smartfónov či tabletov) deťmi vo veku 9-10 rokov mení štruktúru detského mozgu, znižuje IQ, zhoršuje pamäť a kognitívne funkcie dieťaťa, zvyšuje pravdepodobnosť úzkosti, depresie či samovraždy. Ochudobnenie človeka o zručnosti a schopnosti, ktoré sa utvárajú a vyvíjajú v prvých rokoch jeho života sa pritom už ťažko dá neskôr napraviť.
Domnievam sa preto, že skúmanie dopadov nových technológií na zmeny správania sa ľudí, najmä na vývoj detí, by malo vážne zaujímať tvorcov rôznych strategických dokumentov. Najmä v prípadoch, kedy výsledky analýz, návrhy či odporúčania sú v podstatnej miere závislé na často nevypovedaných predpokladoch o schopnostiach či úlohe ľudí. Ignorovanie poznatkov výskumu v relevantných oblastiach (vývojovej) psychológie či psychiatrie môže pri rozsahu a rýchlosti šírenia zmien vyvolaných novými technológiami znamenať vážne riziko že sa vo svojich víziach a predpovediach riadne „seknú“ . Z tohto pohľadu príjemne prekvapila skutočnosť, že do návrhu Stratégie digitálnej transformácie Slovenska sa komusi z autorov podarilo do sekcie 5.4.2 (Vzdelaná, zdravá a bezpečná spoločnosť) prepašovať súvisiacu tému, konkrétne Dlhodobú prioritu 8 „Šíriť osvetu o zodpovednom používaní digitálnych technológií, t.j. vedenie občanov, predovšetkým detí v predškolskom a školskom veku k tomu, aby digitálne technológie používali zodpovedne s cieľom predchádzať závislosti na digitálnych technológiách a následným možným zdravotným komplikáciám, ako sú poruchy pozornosti, poruchy spánku, depresia, až po rôzne psychické choroby.“ Aspoň niečo.
Som zvedavý ako to bude v prípade kybernetickej bezpečnosti. Platná Koncepcia kybernetickej bezpečnosti Slovenskej republiky bola vypracovaná pre obdobie rokov 2015-2020, čo znamená, že sa blíži čas prípravy nového strategického dokumentu pre oblasť kybernetickej bezpečnosti. Keďže používatelia kybernetického priestoru tvoria dôležitú súčasť jeho zabezpečenia, pri tvorbe stratégie kybernetickej bezpečnosti je vhodné čo najlepšie odhadnúť akí vlastne o niekoľko rokov budú – a v tom sa nedá spoľahnúť len na životné skúsenosti špecialistov na kybernetickú bezpečnosť. Za tých sú totiž obvykle považovaní skúsení bezpečnostní konzultanti a manažéri, alebo akademici prednášajúci či publikujúci o kybernetickej bezpečnosti – a to sú ľudia, ktorých know-how je v podstatnej miere určené poznatkami a praktickými skúsenosťami so správaním dospelých ľudí. Zatiaľ čo z krátkodobého pohľadu to je v poriadku, z dlhodobého hľadiska už nie, veď to, čo sa od dnešných dospelých dá očakávať, o pár rokov už nemusí platiť. Uvidíme, do akej miery autori budúcej stratégie kybernetickej bezpečnosti pripustia obmedzenie svojho poznania v tomto smere a či ich budú zaujímať aj vybrané poznatky vedných disciplín ktoré napohľad nemajú s kybernetickou bezpečnosťou nič spoločné